Ostatné dni rozvírila mediálne vody informácia o tom, že Mestský súd Bratislava IV rozhodol rozsudkom pre zmeškanie spor, v ktorom tzv. čurillovci žalovali Matúša Šutaja Eštoka o ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za výroky, ktorými ich mal prirovnať k odsúdenému Mikulášovi Černákovi.
Okamžite vznikla polemika o tom, či bol súd oprávnený takýto rozsudok vydať. Mediálna pozornosť sa zamerala najmä na skutočnosť, že rozsudok pre zmeškanie mal byť vydaný po splnení zákonných podmienok po tom, ako pán Eštok nereagoval na písomnosti, ktoré mu súd doručil do jeho elektronickej schránky. Tieto písomnosti mali byť pánovi Eštokovi doručené tzv. fikciou doručenia, teda za situácie, kedy márne uplynula úložná lehota súdom doručovanej písomnosti bez toho, aby sa o nej adresát dozvedel. To, že sa tak stalo nepopiera ani pán Eštok, bráni sa však tým, že kvôli svojej zaneprázdnenosti, ktorá bola spôsobená výkonom jeho funkcie ministra vnútra, si svoju elektronickú schránku neotvoril, a preto nemohol na písomnosti doručované súdom reagovať. Rozsudok pre zmeškanie považuje pán Eštok za nespravodlivý, keďže bol vydaný v jeho neprítomnosti a iba na základe tvrdení žalobcov.
Na túto obranu pána Eštoka reagovalo viacero médií a opozičných politikov tým, že ide o prejav papalášizmu, keďže za rovnakej situácie súdy vydali množstvo ďalších rozsudkov pre zmeškanie voči ľuďom, ktorí nezastávali funkciu ministra vnútra, pričom bolo povinnosťou pána Eštoka kontrolovať si svoju elektronickú schránku, pokiaľ si ju zriadil.
Účelom tohto článku nie je polemizovať s uvedeným názorom. Podstatné pre zodpovedanie položenej otázky totiž nie je to, či žalovaný vedel o tom, že súd rozhodol jeho spor o ochranu osobnosti rozsudkom pre zmeškanie, ale to, či bol súd vôbec oprávnený takýto druh sporu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Súd, po splnení zákonom ustanovených podmienok, bez nariadenia pojednávania môže rozhodnúť,[1] alebo na pojednávaní rozhodne[2] rozsudkom pre zmeškanie iba o žalobe o splnenie povinnosti.[3] Naopak, rozsudkom pre zmeškanie súd nie je oprávnený rozhodnúť o žalobe o usporiadanie práv a povinností strán sporu,[4] o určení, či tu právo je alebo nie je,[5] ani o žalobe o určenie právnej skutočnosti.[6]
Spor o ochranu osobnosti nie je sporom o splnenie povinnosti v tom zmysle, v akom ho má na mysli § 137 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ale svojou povahou ide o spor o usporiadanie práv a povinností podľa § 137 písm. b) C.s.p., ktorý rozsudkom pre zmeškanie rozhodnúť nemožno.
Prečo tomu tak je?
Žalobou o splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) C.s.p. sa žalobca domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť splniť jeho pohľadávku na peňažné alebo nepeňažné plnenie, ktorá žalobcovi vznikla zo zákona, zmluvy alebo porušenia povinnosti. Žalobcovi teda vzniká žalobou uplatnené právo (pohľadávka) už momentom, kedy dôjde k splneniu hmotnoprávnych podmienok, ktoré zákon vyžaduje na vznik tohto práva. Napríklad, k vzniku práva žalobcu (poškodeného) na náhradu škody voči žalovanému (škodcovi) dôjde už momentom, kedy v príčinnej súvislosti s porušením zákonom uloženej povinnosti žalobcom (škodcom) nastane škoda na majetku žalovaného (poškodeného). Už pred podaním žaloby je preto nárok žalobcu možné identifikovať nielen čo do jeho základu, ale aj (vyčísliť) čo do jeho výšky.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však nevzniká pred podaním žaloby, ale určuje ho súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu žalobcovho osobnostného práva došlo.[7] To je aj dôvod, pre ktorý sa žalovaný dostáva do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy až deň nasledujúci po dni, kedy márne uplynie lehota, v ktorej mal podľa výroku právoplatného rozsudku súdu nahradiť žalovanému spôsobenú nemajetkovú ujmu, a nie už dňom nasledujúcim po dni, kedy márne uplynula lehota, v ktorej (budúci) žalobca vyzval (budúceho) žalovaného na náhradu tejto ujmy.
Rovnako, ako v prípade usporiadania práv a povinností medzi účastníkmi iných právnych vzťahov (napr. medzi podielovými spoluvlastníkmi),ani v tomto prípade súd nie je z uvedených dôvodov viazaný žalobným návrhom a je povinný, na základe vlastnej odôvodnenej úvahy, určiť, akú formu ochrany poskytne osobnosti žalobcu (ak tak vôbec urobí). Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej, citujem: „Z § 13 ods. 1 a 3 OZ vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 OSP (§ 216 ods. 2 C.s.p., pozn. autora) ani neboli viazané žalobným návrhom sťažovateľky, preto mohli a mali sami presne určiť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej sféry sťažovateľky a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1 a 2 OZ priznajú (...)“.[8]
Súd teda nemôže priznať žalobcovi rozsudkom pre zmeškanie náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú je povinný sám určiť vlastnou odôvodnenou úvahou na základe okolností konkrétneho prípadu a vykonaného dokazovania a ktorá v konkrétnej výške vzniká až momentom vydania jeho rozsudku bez ohľadu nato, ako tento svoj nárok žalobca v žalobe vyčíslil. Z citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že súd je v spore o ochranu osobnosti oprávnený žalobcovi vzhľadom na povahu zásahu do jeho osobnostných práv priznať aj viac, než čoho sa domáha.
Je preto oprávnená mediálne komunikovaná rečnícka otázka Matúša Šutaja Eštoka, či by súd žalobcom bez dokazovania v jeho veci priznal rozsudkom pre zmeškanie náhradu nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške, ktorú by si žalobou uplatnili.
Je tiež potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry[9] aj v spore o splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) C.s.p. je súd oprávnený rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie jedine vtedy, ak po dôslednom zvážení všetkých okolností prípadu a jeho povahy dospeje k záveru, že tým nedôjde k narušeniu procesnej rovnosti strán sporu a odmietnutiu súdnej ochrany v dôsledku prílišného formalizmu, a to napriek tomu, že § 274 C.s.p. má kogentnú povahu, teda ukladá súdu povinnosť vždy rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ak dôjde ku kumulatívnemu splneniu podmienok, ktoré sú v tomto ustanovení vymenované. Opačný prístup vyhodnocuje judikatúra ako prepätý súdny formalizmus, ktorý vedie k odopretiu spravodlivosti.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že súdna judikatúra musela pristúpiť k uvedenému zjemňovaniu príliš tvrdého zákona po tom, ako zákonodarca pri rekodifikácii civilného sporového procesu neprevzal zo zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) do C.s.p. ustanovenie, podľa ktorého súd môže rozsudkom pre zmeškanie rozhodnúť spor len vtedy, ak považuje nárok žalobcu za nesporný.[10]
Ak uvedené závery platia pre rozhodovanie súdu rozsudkom pre zmeškanie v sporoch o splnenie povinnosti, ktorá, čo do základu aj výšky, vznikla žalovanému ešte pred podaním žaloby, o to viac musia platiť v prípade, ak povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v konkrétnej výške určuje súd a táto vzniká až momentom vydania jeho rozsudku.
Teda aj v prípade, akým je ten pána Eštoka.
***
[1] § 273 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[2] § 274 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[3] § 137 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[4] § 137 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[5] § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[6] § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
[7] § 13 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
[8] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.11.2016,sp. zn. I. ÚS 689/2014, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 32/2016 a v Zo súdnej praxe č.6/2017 pod č. 55/2017
[9] K tomu viď judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sumarizovanú v bodoch 18 až 21 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.08.2025, sp. zn. 4Cdo/123/2024 (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 233/2019, III. ÚS 373/2020, IV. ÚS 405/2023a ďalšie).
[10] § 153b ods. 3 O.s.p.
